1. Orol skalný
2. Ara hyacintová
3. Drop fúzatý
4. Bocian Biely
5. Orol kráľovský
6. Myšiak lesný
7. Lastovička domová
8. Výr skalný
9. Kaňa močiarna
10. Slávik červienka
11. Ďateľ veľký
12. Stehlík pestrý
13. Drozd čierny
14. Labuť hrdozobá
15. Rybárik riečny
________________________________
Orol Skalný
Poznávanie v prírode Je to mohutný tmavohnedý dravec so zlatožltým perím na temeni hlavy. Chvost je dlhý, dospelé jedince
ho majú hnedosivý, mladé pri koreni biely. Biela farba sa u mláďat vyskytuje aj v krídlach. Zobák je čiernosivý,
hákovitý a veľmi silný.
Orol skalný patrí k najväčším zástupcom rodu orlovité. Samček sa výrazne odlišuje od samičky
veľkosťou, rozpätím krídel a hmotnosťou. Samička dosahuje dĺžku tela 90 - 100cm, samec 80 - 90cm.
Rozpätie krídel u samcov sa pohybuje medzi 190 - 210cm a u samičiek medzi 200 - 230cm.
Samičky vážia 3,8-6,7kg, samci 2,8-4,6. Orol skalný je tmavohnedej farby.
Chvost dospelých jedincov je tmavo-hnedý popretkávaný krížovými svetlejšími hnedými pruhmi.
Zobák je tmavo sivý až hnedo čierny, zreničky má tmavohnedé. Rovnako ako u iných orlov sú nohy
operené až po mohutné žlté pazúry. Orol skalný v prvom roku života je tmavohnedý a má nápadné
partie na vnútorných stranách krídel a biely koreň chvosta. Chvodt má širokú čiernu obrubu.
Konečné sfarbenie dostávajúorly až po 5 - 6 roku života. Počas letu orol pôsobí napriek svojej
veľkosti veľmi ľahko a elegantne. Pre orla je typické rozprestretie letových pier (letiek)
na konci krídla, ktoré zmenšujú turbulencie na konci krídla. A typický priamo tvarovaný chvost.
Na rozdiel od iných zástupcov tohto rodu trochu zodvihne krídla pri plachtení, čím vznikne
tvar mierneho V-čka, ak sa naň pozeráme zo spodu.
Dožívajú sa 20-30 rokov.
hore: mláďa ; vpravo hore: dospelý orol
(viac sa dozviete na www.orolskalny.sk, čo je zároveň aj môj zdroj )
Ara Hyacintová
Trieda:
Vtáci
Rad:
papagáje (Psittaciformes)
Čeľaď:
papagájovité (Psittacidae)
Druh:
Ara hyacintová (Anodorhynchus hyacinthinus)
Výskyt:
Južná Amerika
Veľkost:
až 1 meter
Hmotnost:
okolo 1250g
Počet vajec:
najčastejšie 2
Hniezdenie:
28 dní
Potrava:
palmové orechy, ovocie
Ara hyacintová je jedným zo 16-tich žijúcích druhov ár a je zároveň najväčším papagájom sveta. Ár existuje 6 rodov. Hyacintové sa zaraďujú do rodu Anodorhynchus. Do rovnakého rodu patria ešte dva druhy. Jeden z nich je považovaný za vyhynutý (ide o aru glaucus – Anodorhynchus glaucus) a druhý je vážne ohrozený (Anodorhynchus leari – ara Learov alebo taktiež Ara Indigo).
Tento papagáj dosahuje dĺžku až okolo jedného metra. Typická váha dospelého jedinca chovaného v zajatí sa pohybuje okolo 1250 gramov. Operenie tohoto úžasného papagája je prevažne tmavo- kobaltovo modré. Predovšetkým na dennom svetle je dobre viditelné, že má hlava svetlejší odtieň modrej, ktorá dokonca hrá dúhovými farbami. Letky a chvostové perá majú naspodu tmavo šedú farbu. Obrovský šedo-čierny zobák je veľmi zakrivený a ostro zašpicatený. Oproti ostatným arám, má ara hyacintová zobák bez známok zubovitých výstupkov na okrajoch. Vďaka tomu aj získal celý rod Anodorhynchus názov (an = žiadny, odo = zub, rhynchus = nos). Na tvári má ara dve holé oblasti.
Výrazný zlatožltý očný prstenec a pruh rovnakej farby na spodnej strane zobáka, ktoré tvorí nádherný kontrast
so sfarbením peria. Ich priemerná dĺžka života neni zatiaľ stanovená s úplnou istotou, ale odhaduje sa na 60 rokov.
Dávnejším domovom ár hyacintových bola obrovská oblasť severovýchodnej, centrálnej a juhozápadnej Brazílie, východná Bolívia a severovýchodný Paraguay. Dnes je rozšírená už iba vo vnútrozemskej časti na Severe Brazílie, v najvýchodnejšej Bolívii a niekedy se tvrdí, že aj na severovýchodnej časti Paraguaje. Oblasť výskytu se tak príliž nezmenšila, ale počet ár hyacintových sa výrazne znížil. Nedávne odhady počtu voľne žijúcích jedincov sa pohybuje okolo 2500 až 5000 kusov. Ich hlavnými prenásledovateľmi sa stali obchodníci na ilegálnom trhu so zvieratami a lovci, ktorí zabíjajú ary na mäso a pre perie. Cena v zajatí chovaných vtákov, sa pohybuje okoloUSD (17.0000-25.0000 Sk). Tak vysoko sa vyšplhala predovšetkým kôli nelegálnymu obchodov v Brazílii, ku ktorému dochádzalo ešte dlho po tom, čo bol vydaný zákon na ich ochranu. Jeden z mylných názorov hovorí, že ara hyacintová žije převažne v dažďových pralesoch. Nespočetnekrát bolo toto tvrdenie odfotené v rôzných odborných publikáciach, časopisoch a na internetových stránkach. Neni to úplná pravd tak. Prvú vec, ktorú sa človek naučí pri pozorovaní voľne žijúcich vtákov, je to, že každý druh má svoje špecifické nároky na oblasť, v ktorej sa vyskytuje. Aj ary si svoje útočisko dôkladne vyberajú a nie vždy ním musí byť dažďový prales. Skôr naopak.Hyacintová sa vo väčšine lokalitách, kde žije vyhýba silno zalesneným oblastiam. Väčšinou sa vyskytuje v mierne lesnatých lokalitách so sezónne zavodňovanými travnatými oblasťami v Brazílii a Bolívii, kde žije aj najväčšia skupina týchto vtákov. Ostatné žijúce druhy tohoto rodu (ara Learov) se vyskytujú iba v suchých oblastiach severnej Brazílie, které jsou charakteristické tŕňovými krami a kaktusmi. Takže žije tisíc míl od najbližšieho dažďového pralesa. Ostatné ary, ktoré preferujú skôr suché aleb savanové lokality, sú napr. ara červenouchá, Spixová, zlatokrká, vojenská, ara ararauna alebo ara arakanga.Strava ár hyacintových vo voľnej prírode sa skladá z prevažnej časti z orechov určitých paliem (Suagrus commosa a
Attalea funifera). A potom trochu ich silnými nezrelými skorápkami a palmovými listami. Daľej se taktiež živí
niektorými ovocnými plodmi rastúcimi v oblasti kde žijú. Z Bolívie pochádzajú aj správy o tom,
že táto ara dokáže prekusnúť i slimáka. Tieto správy však mohli vzniknúť mylne iba z toho, že na mieste,
kde sa ary stravovali, boli nájdené prázdne slimáčie ulity.
Žiadné iné dôkazy o tomto totiž niesú. Palmové orechy,
ktorými sa živia na lúkach pochádzajú z tráviaceho traktu hovädzieho dobytka. Dobytok požiera orechy s nezrelým
zeleným povlakom, ktorý je neskôr strávený a na pastvinách sa už nachádzajú iba samotné
z tráviaceho traktu „očistené“ orechy. Na pastvinách sa taktiež nachádzajú ostrovy s palmami, na ktorých
tieto orechy rastú. Stojí na mierne vyvýšených podkladoch, čím sú chránené proti pravideľným záplavám.
Pri chovu v zajatí však neni možné tieto palmové orechy jednoducho obstarať. Môžeme ich ale
nahradiť väčšími kúskami kokosových orechov. Ďalej je možné arám podávať rôzne semená, arašidy a ovocie.
Pohlavnú dospelosť dosahujú až v siedmom roku života. Prirodzene hniezdia v dutinách veľkých stromov.
V prímorských oblastiach však zahniezdia i v škárach na stenách útesov. Či je tento jav dôsledkom
skrývania sa pred prenásledovatelmi alebo sa jedná o prirodzené chovanie, nejde s istotou určiť.
Pre odchov v zajatí je nutné týmto arám zaistiť voliéru aspoň 1,2 metrov širokú, 2,5 metra dlhú a aspoň 1,5 metrov vysokú. Hniezdne búdky musia byť značne masívne, dostatočne priestorové s vletovým otvorom o priemere 17,5 cm. Otvor by mal byť umiestený asi 8cm od horného okraja búdky. Ako výplň búdky sa používajú čisté drevené drtiny navrstvené do výšky asi 15cm. Najvhodnejšie umiestenie pre búdku je na strane proti vchodu do voliéry a proti stene s krmivom a vodou. V jednej znáške bývajú väčšinou dve vajcia na ktorých sedí samica po 28 dní. Samec po dobu inkubácie obstaráva pre samicu krmivo. Obaja musia svoje vajíčka chrániť pred predátormi nie iba z radu cicavcov, ale i pred votrelcami z vtáčej ríše, ako napríklad tukani či jastrabi a sojky. Mláďatá majú rovnaké sfarbenie ako dospelí jedinci a osamostatnia sa až po šiestich mesiacoch rodičovskej starostlivosti.
Sú veľmi spoločenskými vtákmi. Lietajú najčastejšie v pároch alebo v malých skupinách. V neskôrších odpoledných hodinách sa pravidelne zhromažďujú na rovnakých miestach, ktoré sú pravdepodobne ich„centrami pre výmeny informácii“ medzi jednotlivými vtákmi.
Tieto nádherné papagáje sú od roku 1987 zapísaní v druhom dodatku zoznamu CITES. V tomto zozname sú zvieratá, ktorým hrozí vyhynutie a preto je akékoľvek ich neverejné obchodovanie nelegálne.
Drop Fúzatý
Drop fúzatý (drop veľký) patrí do čeľade dropovitých, radu žeriavotvárnych vtákov. Drop fúzatý je stepný druh, ktorý prispôsobil svoje stanovištné nároky poľnohospodársky využívaným plochám a pasienkom v európskom areáli rozšírenia. Je celosvetovo ohrozený, klasifikovaný ako zraniteľný a zahrnutý v prílohe
1. Európskej smernice o vtákoch, Dodatku 2. Bernskej konvencie, Dodatku 1. Bonnskej
konvencie a Dodatku 1. Dohody o medzinárodnom obchode sohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín. BIOTOPY
Pôvodné stepné biotopy boli z veľkej miery premenené na intenzívne obhospodarovanú poľnohospodársku krajinu. Kvôli zmenám biotopov a intenzifikácií poľnohospodárstva v druhej polovici 20. storočia, obýva Drop fúzatý na Slovensku len náhradné stanovištia. Preferuje otvorenú krajinu s biotopmi stepného charakteru, tvorené prevažne pastvinami zmiešanými s nízkymi plodinami ako pšenica, jačmeň a ďatelina. Zimoviskami sú väčšinou poľnohospodárske plochy s lucernou alebo repkou prípadne úhorové plochy a trvalé trávne porasty.
HNIEZDENIE
Hniezdo je na zemi, na miestach s vhodným rastlinným krytom, v kultúrnej krajine najmä v obilných, v lucernových alebo v hrachových monokultúrach. Miesto hniezdenia vyberá sliepka a je zvyčajne v blízkosti tokanísk, ktorými sú otvorené polia s nižšou vegetáciou v poľnohospodárskej krajine (často oziminy). V pôvodných stepných podmienkach (napr. v Maďarsku) hniezdi drop v trvalých trávnych porastoch, ktorých výška zaručuje dostatočné ukrytie sediacej sliepky. Pre úspešné hniezdenie je nevyhnutná nízka úroveň vyrušovania.Hniezdo je len plytká priehlbina v zemi takmer bez výstelky. Od konca apríla až do augusta znáša sliepka obvykle dve vajcia (vzácnejšie jedno alebo tri, výnimočne viac). Sedí na nich spravidla 25-27 dní. Zvlášť spočiatku reaguje veľmi citlivo na každé vyrušenie a znášku ľahko opustí. O vyliahnuté mláďatá sa stará výlučne sliepka a vodí ich 6-7 týždňov až do doby, kedy začínajú lietať a koncom jesene sa pripájajú k väčšiemu kŕdľu sliepok a dorastajúcich mláďat.
Bocian biely (Ciconia ciconia), čeľaď Ciconiidae, je známy vtákvysokého vzrastu (102 cm), s dlhými nohami, krkom a klinovitým zobákom.Zafarbenie má biele, na koncoch krídel čierne. Nohy a zobák dospelýchvtákov sú čerbené. Žije v Európe, v západnej, strednej a východnejÁzii, v severozápadnej Afrike. Obýva mestá a dediny v blízkosti vôdalebo aspoň mokrých lúk. Hniezdi na strechách, komínoch, elektrickýchstĺpoch alebo stromoch. Na 3-5 bielych vajciach sedia obaja rodičia33-34 dní a spoločne chovajú mláďatá v hniezde (2 mesiace). Potravu imvydavujú na kraj hniezda. Živia sa obojživelníkmi, rybami, malýmicicavcami, plazmi a hmyzom. Bocian je v súčasnosti typickým vtákomvidieckých sídiel nielen na juhu Slovenska. Ľudia mu pre jehomajestátnosť, rozvážny pohyb, dôstojné sfarbenie a príkladnú rodičovskústarostlivosť pripisujú v poverách vlastnosti, ktorými si získava stályobdiv. Vzťah občana k bocianovi je meradlom kultúrnosti spoločnosti izáujmu štátu o ochranu prírody. Z týchto dôvodov je bocian biely vcentre pozornosti a predmetom záujmu odborníkov u nás už viac ako 60rokov. Bocian biely na území Slovenska patrí k chráneným druhomživočíchov. V Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov živočíchov jezaradený k druhom vyžadujúcim ďalšiu pozornosť. Pre handicapovanéjedince sú zriadené chovné priestory v rehabilitačných zariadeniachSAŽP a ZOO. (Zdroj: stránka, z ktorej som čerpala už neexistuje)
Myšiak lesný
Rozšírenie vo svete, v Európe a na Slovensku
Palearktický typ rozšírenia. Obýva rozsiahly areál pokrývajúci väčšinu Európy, Áziu od Uralu po Tichý oceán, vrátane Tibetu, Himalájí a Kórejského polostrova až po Japonsko. Nehniezdi na Islande, v Írsku, v západnom Škótsku, východnej časti Veľkej Británie a v najsevernejších častiach Škandinávie a Ruska. Nehniezdi ani na juhovýchode Ukrajiny a na volžsko-uralských stepiach v Rusku. U nás hniezdi po celom území okrem vysokých horských polôh.
Poznávanie v prírode
Vyskytuje sa svetlá a tmavá farebná fáza, s rôznymi prechodnými formami. Spodná časť tela môže byť takmer biela až takmer hnedá s rôznymi prechodmi. Časté je svetlé sfarbenie na prsiach a tmavšie na bruchu. Vyskytuje sa aj hrdzavý nádych. Chrbtová strana tela je u oboch farebných fáz tmavohnedá. Na chvoste je 7-10 pásov. Samec je o niečo menší než samica. Hmotnosť može byť od 600-1100 g, rozpätie krídel okolo 130 cm. Má stredne dlhé, nie veľmi široké krídla, prstovité roztiahnutie ručných letiek je iba naznačené. Chvost je skôr krátky, zaokrúhlený, väčšinou široko roztiahnutý. Let je dosť neobratný a ťažkopádny. Často a dobre krúži bez pohybu krídel. Často sedáva na vyvýšených miestach v otvorenej krajine.
Prostredie
Hniezdi v najrozličnejších typoch lesov, od lužných až do horských s nadmorskou výškou do 1300 m, ale aj v poľných lesíkoch, menej aj v stromoradiach, prípadne aj na solitéroch. Znáša vysoké zrážky a vo všeobecnosti sa vyhýba suchým habitatom. Myšiak sa dokázal prispôsobiť intenzívne využívanej poľnohospodárskej krajine a dosahuje aj v takýchto podmienkach vysoké hustoty.
Najprv upozornenie: nečakajte žiadny profesionálny článok, pretože je z mojej hlavy, ktorá nie je bohvieako premúdrelá. Niečo základné tu nájdete, ale neviem, či aj niečo nové.
Ja osobne mám s lastovičkami tak trochu skúsenosti, pretože keď som mala 5, rovno pod našim oknom si postavili hniezdo. Vtedy som ich dosť často pozorovala, tie malé hlavičky ich mláďat, čo vytŕčali z hniezda a čakali na ďalšiu dávku potravy. Ak si dobre pamätám, lastovičky mávajú 2 a maximálne možno 4 mláďatá (viac by sa ich do toho ich miniatúrneho hniezda ani nenarvalo). Všetci určite vieme, že lastovička je sťahovavý vták. Zo zimoviska (najjužnejšie časti Afriky) prilieta niekedy koncom marca/ v polovici apríla. Hniezdo si stavia z hliny a stebiel trávy. Lastovičie sliny sú lepkavé, takže pomocou nich hlinu a trávu zlepí dokopy, potom hniezdo vystlie perím. Majú dobrý zrak.
Zvyčajne sa lastovičky po prílete z Afriky vrátia do svojich starých hniezd, ktoré si
postavili už dávnejšie, niekedy ich aj trochu prestavávajú a opravujú, pretože každo-
ročný mráz ich znehodnocuje. Sú taktiež veľmi dobrí letci. Majú aerodynamicky
stavané telo, takže sú schopné letieť veľmi obratne, a to je aj veľká výhoda pri love.
Živia sa všetkými možným hmyzom, za jeden deň spotrebujú naozaj veľa
potravy. Lastovičky patria medzi kŕmivé vtáky, takže po narodení musia rodičia
svoje novorodené mláďatá kŕmiť. Do teplých krajín odlietajú koncom augusta,
už niekoľko dní predtým sa schádzajú vo veľkých kŕdloch a potom spolu odlietajú.
Keďže lovia počas letu a lovia hmyz, veľmi dôležité sú pre nich
podmienky (počasie). Ak sú často búrky, nemôžu chytať žiaden
hmyz a trpia hladom. Niekedy takto zahynie veľa mláďat
i dospelých jedincov.
Poznávacie znaky sú:
-čierne kovovolesklé dlhé krídla
-hlboko vykrojený chvost
-spodná časť brucha je krémovobiela
červenohnedé hrdlo a čelo
(Zdroj: ja a môj tupý mozog)
Orol kráľovský
Rozšírenie vo svete, v Európe a na Slovensku
Areál orla kráľovského sa tiahne od strednej Európy cez Ukrajinu, Turecko a juh Ruska až po strednú Sibír. V globálnom meradle patrí medzi veľmi ohrozené dravce. V Európe je jeho populácie značne rozdrobená, rozšírenie ostrovčekovité a jeho početnosť v Európe je len približne 400-500 párov. Na Slovensku hniezdi v juhozápadnej a juhovýchodnej časti štátu, predpokladá sa, že niekoľko málo párov by mohlo hniezdiť aj na juhu stredného Slovenska.
Orol kráľovský je našim tretím najväčším dravcom. Váži do 4 kg a v rozpätí krídel dosahuje 180-210 cm. Dospelého jedinca možno poznať podľa čiernohnedého sfarbenia, krémovo- žltého temena a dvoch charakteristických svetlých škvŕn na lopatkách. Chvost je sivý so širokou tmavou koncovou páskou. Mladé vtáky sú svetlohnedé so
škvrnami na brušnej stranetela, s tmavými letkami a chvostom. Predný okraj krídla je väčšinou rovný,
krídla neohýba tak často ako orol skalný.
Prostredie
Pôvodne bol stepným druhom. U nás hniezdi časť populácie v predhoriach až stredne vysokých pohoriach, časť v pahorkatinách a v nížinách v poľnohospodárskej krajine. Niektoré páry striedajú v jednotlivých rokoch hniezda v pohoriach a nížinách.
Palearktický typ, rozšírený v palearktickej, orientálnej a etiópskej oblasti. Obýva severnú Afriku a takmer celú Euráziu. V Európe hniezdi na väčšine jej územia okrem severného Francúzska, väčšiny Belgicka a Holandska, Britských ostrovov, Islandu, severu Škandinávie a Ruska. Je stály, len populácie z najsevernejších oblastí sú potulné. Výr skalný je rozšírený takmer na celom našom území, nehniezdi len na nížinách západného Slovenska, v Bukovských vrchoch, Laboreckej vrchovine a v časti Ondavskej vrchoviny a na časti Východoslovenskej roviny.Hniezdna populácia v okolitých štátoch: Nemecko 408 - 452 párov (po takmer úplnom vyhubení a následnej reintrodukcii), Rakúsko 300- 350 párov, Česko 400 - 600 párov, Poľsko 250 - 270 párov, Maďarsko 10 - 15 párov, Ukrajina 150 - 200 párov.
Poznávanie v prírode
Naša najväčšia sova, silne stavaná, vyzerá väčšia vďaka hustému nadýchanemu periu, veľká hlava. Pri odpočinku má telo sudovité, ak je vyplašený má prekvapive dlhý - silný krk. Ušká má dlhé, viditeľné okrem letu, pri odpočinku alebo hrozbe ich má sklopené, pri volaní alebo vyrušení vzpriamené. Lieta vytrvale a vyrovnane, údery krídel sú mäkké. Oči má oranžovo - červené a veľké.Hlavná farba zospodu je žlto - hnedá s tmavými čiarkami, na hrudi širokými. Zvrchu je tmavo - hnedý, výrazne čierno čiarkovaný a vlnkovaný. Hrdlo je biele, ktoré je zjavne viditeľné najmä počas volania.
Prostredie
Stály vták. Obýva lesné komplexy, staré zárasty a skalnaté biotopy. Hniezdi v zrúcaninách, v dutých starých stromoch, vo výklenkoch skál, v opustených kameňolomoch alebo obsadí aj hniezdo iných vtákov (dravcov, príp. bociana čierneho). Hniezdi od nížin (200 m n.m.) až do stredných výšok (1000 - 1500 m n.m.).
Ťah
U nás je stálym vtákom. V severnej Európe (napr. v Škandinávii) pravidelne preletuje na zimu južnejšie. Výsledky poukazjú na to, že mladí vtáci v prvom roku života sa môžu roletieť do okruhu až 50 km, v priebehu ďalších troch rokov boli vtáci zastihnutí najďalej okolo 100 km od miesta vyhniezdenia.
Rozmnožovanie
Pár výrov je silne viazaný na svoje hniezdisko. V našich podmienkach sú to prevažne skalné steny a útesy s puklinami a výklenkami. Počas tokania vo februári a v marci sa samec po zotmení ozýva nie veľmi hlasným "hú", mnohokrát opakovaným po sebe.Hniezdom býva kotlinka vyhrabaná na zemi alebo skalnom útese. Hniezdo si nestavia. Za výstelku slúžia iba spadnuté listy, príp. rozdrobené vývržky.Začiatok znášky je závislý od priebehu počasia. Hniezdi 1x do roka. Ak sú vajcia zničené v priebehu inkubácie, znáša niekedy aj náhradnú znášku. Znáša 2 - 3 vajcia, s bielou škrupinou. Vajcia znáša v niekoľkodenných intervaloch, väčšinou v 2 - 3 denných intervaloch. Samica sedí na hniezde sama od 1. alebo 2. vajca. V priebehu sedenia ju kŕmi samec. Potravu jej odovzdáva na určitých, niekedy od hniezda dosť vzdialených. Doba sedenia na vajciach je 34 - 36 dní. Mláďatá sa liahnu postupne tak, ako boli znášané vajcia. Sú kŕmené oboma rodičmi. Na hniezde zostávajú 5 - 6 týždňov, potom sa rozliezajú do okolia hniezda. Vzletnosť dosahujú vo veku 9 týždňov.
Početnosť, ochranársky status, ohrozenie a ochrana
Populácia na Slovensku je odhadovaná na 300 - 400 hniezdnych
párov. Druh hniezdi najčastejšie na dostupných miestach,
preto veľa hniezd je zničených ľuďmi. Spomedzi sov patrí
medzi druhy s najnižšou hniezdnou úspešnosťou.Časté je
aj neumyselné vyrušovanie turistami, horolezcami a pod.
Negatívny dopad má aj chemizácia. Zrejme najvyššia
mortalita výrov je spôsobená zabitím elektrickým prúdom
na stĺpoch 22 kV elektrického vedenia alebo nárazmi
na drôty.Na hniezdiskách ohrozených vyberaním je
potrebné zabezpečiťich ochranu. Na stĺpoch
vysokého vedenia je potrebné inštalovať zábrany.
Loví predovšetkým nad voľnými plochami v lesnatej krajine a to v nízkom lete alebo z pozorovateľne. Doba lovu je variabilná, väčšinou sa však sústreďuje na súmrak a svitanie. Pri hľadaní koristi používa predovšetkým sluch, často sa ale tiež riadi zrakom.Výhradne loví obratlovce vo veľkosti od hraboša po zajaca. Z cicavcov je to najčastejšie hraboš poľný, jež, potkan, zajac poľný, hryzec vodný a pod. Letiac unesie aj dospelého zajaca.Z vtákov bola najčastejšie zistená jarabica poľná, myšiak hôrny, myšiarka ušatá, sova obyčajná, holub domáci, bažant obyčajný a vrana obyčajná.
Kaňa Močiarna
Rozšírenie vo svete, v Európe a na Slovensku
Obýva veľmi veľký areál od severnej Afriky, cez Európu, Áziu až po Novú Guineu, Austráliu a Nový Zéland. V Európe chýba na väčšine územia Veľkej Británie a v Írsku, ďalej na Islande, vo väčšine Škandinávie, okrem južného Švédska a južného Fínska. Je málo početná alebo úplne chýba v mnohých oblastiach južnej Európy. Najvyššie počty sú v Poľsku, Ukrajine a Nemecku (približne po 6 000 párov). Na Slovensku obýva najmä južné časti v rovinách a pahorkatinách, ojedinele hniezdi aj v medzihorských kotlinách.
Poznávanie v prírode
Je u nej vyvinutý farebný pohlavný dimorfizmus. Samec Je z vrchnej strany prevažne tmavohnedý s hnedožltou hlavou a predným okrajom krídel. Ďalej od tela sú krídla sivé, okraje sú čierne. Chvost je svetlosivý. Zospodu sú krídla svetlosivé. Brucho a nohavičky sú hrdzavohnedé. Samica je tmavohnedá, len hlava a predná časť krídla sú svetložlté. Je najväčšou z našich kaní, je veľká skoro ako myšiak ale zreteľne štíhlejšia. Dosahuje rozpätie krídel 115-130 cm a hmotnosť 450-750 g. Väčšinou lieta typickým kolísavým letom nízko ponad zem. Krídla pritom drží zdvihnuté šikmo nahor.
Ťah
Je sťahovavá, zimuje v Afrike, časť populácie však aj
juhozápadnej Európe. Zhromažďovanie do kŕdľov pred
odletom spadá už do druhej polovice augusta,
odlietajú však väčšinou až v septembri. Výnimočne
môže na našom území prezimovať. Na hniezdiská
sa vracia koncom marca a začiatkom apríla.
Rozmnožovanie
Väčšinou hniezdi jednotlivo, na vhodných lokalitách má však silnú tendenciu vytvárať malé kolónie. V takýchto kolóniách môže byť vzdialenosť hniezd aj iba niekoľko desiatok metrov. Hniezda sú najčastejšie v poraste minuloročnej trsti na polámaných steblách, niekedy teda aj priamo nad vodou. Často sú však aj v obilí alebo veľmi zriedkavo aj na nízkych kríkoch blízko vody. 3-6 vajíčok znáša samica v druhej polovici apríla až začiatkom mája s odstupom 2-3 dní. Inkubácia trvá 31-34 dní, začína od znesenia prvého vajca a samec sa na nej nepodieľa. Mláďatá kŕmi iba samica, ktorej nosí potravu samec. Medzi mláďatami na hniezde sú nápadné vekové rozdiely. Vo veku 4-5 týždňov sa už mláďatá pohybujú v okolí hniezda, prvé lety absolvujú asi o 10 dní neskôr. Ešte niekoľko týždňov po vyletení ich samica kŕmi.
Potrava
Hlavnú časť jej potravy tvoria malé hlodavce a menšie vodné vtáky a
ich mláďatá, menej aj obojživelníky, ryby a hmyz. V čase kulminácie
početnosti hraboša poľného je tento výrazne dominujúcou potravou.
Početnosť, ochranársky status, ohrozenie a ochrana
Kaňa močiarna je u nás už v južných oblastiach pomerne bežným
druhom a jej početnosť má už dlhšiu dobu mierne vzrastajúcu
tendenciu, v súčasnosti dosahuje 500-600 párov. Postupne sa
údoliami riek a kotlinami šíri na sever. V súčasnosti ju
nemusíme považovať za ohrozený druh. Lokálne na ňu však môže veľmi negatívne pôsobiť likvidácia mokradí, používanie pesticídov, najmä rodenticídov, odstrel. Časť hniezd je zničená pri poľnohospodárskych prácach na poliach.
Prostredie
Tak ako všetky kane obýva otvorenú krajinu nížin. Je najviac viazaná na vodu, hniezdi nad vodou v trsti na okrajoch rybníkov, mŕtvych ramien, v mokradiach s porastami trsti, pálky alebo ostríc, zriedkavo aj na nízkych kríkoch. Výnimočne hniezdi aj na poliach v repke alebo v obilí.
;){kind=link}